V staroveku bolo územie Kosova súcastou rímskej ríše. V 4. storocí po Kr. vznikla na území Kosova rímska provincia Dardania. Kosovo bolo súcastou dávneho srbského štátu.V stredoveku bola oblast Kosova cisto srbským regiónom spojeným s pociatkom srbskej štátnosti. Sídelným mestom bol Prizren.Od roku 1346 bolo mesto Pec sídlom srbského pravoslávneho patriarchu. 15.6.1389 bolo srbské knieža Lazar a srbské vojsko porazené Turkami v bitke na Kosovom poli.Táto bitka otvorila Turkom cestu do Európy a na dlhé storocia ovplyvnila jej osudy. Koncom 15. storocia sa Kosovo spolu s ostatnými castami srbského štátu stalo súcastou Osmanskej ríše. V 16-18. storocí prebehlo viac protitureckých povstaní srbského národa. Od konca 17. storocia nastáva masová emigrácia srbského obyvatelstva z Kosova a kolonizácia albánskymi moslimami. Poznámka autora: Treba si všimnút, že prví predkovia dnešných kosovských albáncov prišli na toto územie až koncom 17. storocia a dovtedy bolo Kosovo cisto srbské územie! Po porážke Turecka vo vojne v roku 1912-1913 bolo Kosovo rozdelené medzi Srbsko a Ciernu Horu. Po vzniku samostatného Juhoslovanského štátu sa do Kosova opät vracajú Srbi a Ciernohorci a menia etnickú skladbu v neprospech Albáncov. V rokoch 1941-1944 sa Kosovo stalo súcastou Velkého Albánska, okupovaného fašistickým Taliansko a Nemeckom. Nastáva další prílev Albáncov z Albánska do oblasti Kosova. Pocas okupácie Kosova sa znova mení etnická skladba. Koncom roku 1944 bolo Kosovo oslobodené armádou Juhoslávie. 3.9.1945 bola vytvorená autonómna oblast Kosovo a Metohija. V roku 1970 sa názov zmenil na Kosovo. Národnostné nepokoje zo stany etnických albáncov vypukli v roku 1981 a znova v rokoch 1988-1989. Zacína sa prvý odchod nealbánskych obyvatelov z Kosova do ostatných castí Juhoslávie. V roku 1989 Srbsko zrušilo autonómiu Kosova a zaviedol sa znovu názov Kosovo a Metohija. Od roku 1990 sú v Kosove snahy albánskych teroristov za odtrhnutie sa od Srbska a Juhoslávie a za vyhlásenie samostatného albánskeho Kosova.Táto snaha vyvrcholila v protisrbské povstanie, ktorého piamy následok bolo bombardovanie Juhoslávie štátmi NATO na jar roku 1999. V súcastnosti je Kosovo pod správou OSN a je rozdelené na viacero sektorov, ktoré spravujú clenské štáty NATO a USA. Aj ked v Kosove pretrvávajú albánske snahy o odtrhnutie od Srbska Kosovo je a nadalej bude nedelitelnou súcastou SRBSKA.

Vojna, v dnes už bývalej Socialistickej federatívnej republike Juhoslávia, sa zacala v roku 1990. Postupne sa konali vo všetkých republikách slobodné volby, ktoré ukoncili vládu komunistickej strany. V republikových parlamentných volbách sa dostali k moci ultranacionalistické strany. V Slovinsku a Chorvátsku zacínajú prevládat nálady požadujúce vyhlásenie samostatnosti. V Chorvátsku zvítazilo HDZ Franja Tudjmana. 30.5.1990 vyhlásilo Chorvátsko zvrchovanost. Srbské obyvatelstvo vyhlásilo autonómiu v srbských oblastiach Chorvátska. Zacali sa prvé bojové akcie federálnej armády, srbskej milície a chorvátskych jednotiek. Chorváti sa 93,24 % vyslovili v referende za nezávislost, ktorá bola proklamovaná 25.6.1991. Zacal sa tak postupný rozpad SFRJ. Srbsko a Cierna Hora podpísali 27.4.1992 deklaráciu o vytvorení nástupníckeho štátu SFRJ, vytvorenie Juhoslovanskej zväzovej republiky. Najpokojnejší odchod z bývalej SFRJ malo Slovinsko. Na jeho území bola síce federálna armáda SFRJ, ale padlo iba pár výstrelov. Po diplomatickej agitácii Slovinska federálna armáda odišla a Slovinsko mohlo pokojne smerovat k nezávislému štátu. Tiež odchod Macedónska z bývalého zväzu mal pokojný priebeh. Vyhlásenie nezávislosti Macedónska nesprevádzal vojenský konflikt. Najtažšie boje boli na území Bosny a Hercegoviny. Túto etnicky zmiešanú juhoslovanskú republiku obývali 3 hlavné etniká. Srbi, Chorváti a Moslimovia. Bosna vyhlásila 31.7.1990 zvrchovanost v rámci SFRJ. Ako aj v iných republikách aj v Bosne a Hercegovine zvítazili nacionalisticky orientované strany. V roku 1992 podpísali zástupcovia Srbov, Chorvátov a Moslimov zmluvu o vytvorení 3 autonómií pod kontrolou centrálnej bosnianske vlády. Skutocné rozdelenie územia však bolo iné. Srbi ovládali asi 65% územia, Chorváti 25% a Moslimovia iba malé územia oklo Sarajeva. Od tohot casu prebiehala na území Bosny a Hercegoviny obcianska vojna. Vznikali a zanikali etnické štáty ako napríklad Herceg-Bosna, Západná Bosna. Hlavné etniká medzi sebou bojovali o územia. Bosnianska vojna mala mimoriadne krutý priebeh a vyžiadala si velké straty na životoch medzi vojakmi, ako aj medzi civilným obyvatelstvom. Vojnu ukoncilo až podpísanie mierovej zmluvy v Daytone. Na ukoncení vojny v Bosna a Hercegovine mal ako vtedajší prezident Srbska zásluhu aj Slobodan Miloševic. Zmluva bola podpísaná 14.12.1995 v Paríži. Zmluvu podpísal okrem Slobodana Miloševica aj vtedajší chorvátsky prezident Franjo Tudjman a zástupca Moslimov, Alija Izetbegovic. Po podpise zmluvy sa zacalo rozmiestnovanie medzinárodných mierových síl v Bosna a Hercegovine. Ich pítomnost na území je aj dnes. Dnes je Bosna a Hercegovina rozdelená na dva územné celky. Republika Srbská a Federácia Bosny a Hercegoviny ( Moslimsko-Chorvátska federácia). Bolo tak ucinené na základe daytonskej zmluvy. Tieto dve republiky oddeluje 4km široká a 1030km dlhá separacná zóna. Situácia sa od konca vojny pomerne stabilizovala, zle stále existujú možné ohniská budúcich konfliktov. Je to spôsobené nepochopením juhoslovanských mentalít zo strany NATO a OSN.

Juhoslávia v dvadsiatom storočí.
Dlhá a búrlivá história Balkánskeho poloostrova zasiala medzi jeho národy nevykoreniteľnú nedôveru a nenávisť. Juhoslovanskú federáciu dokázala udržať pohromade iba autorita a vôľa Josipa Broza-Tita. Roky 1945-80, kedy bol vodcom komunistickej Juhoslávie, boli jediným stabilným obdobím v dejinách tejto oblasti.
Už počiatky juhoslovanskej federácie boli poznamenané krvou. Srbsko a Čierna Hora získali v balkánskych vojnách značné územia a zničili posledné zbytky tureckého panstva na Balkáne. Vzťahy medzi rakúsko-uhorským cisárstvom a Srbskom, budované po roky na nedôvere a podozieravosti sa ešte zhoršili, keď obidvekrajiny začali súperiť o vplyv na oslobodenom Balkáne. V roku 1908 Rakúsko-Uhorsko anektovalo Bosnu. 28. júna 1914 bol srbským anarchistom G. Principom v Sarajeve zavraždený dedic cisárskeho trónu, arcivojvoda František Ferdinand d Este. Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo o mesiac neskôr Srbsku vojnu. Rusko, Francúzsko a Veľká Británia vystúpily na obranu Srbska, Nemecko a Turecko stáli na strane Rakúsko-Uhorska.
Aj keď bolo Srbsko roku 1915 porazené, po skončení vojny sa dočkalo bohatej odmeny. Po rozpade Rakúsko-Uhorska bolo v roku 1918 založené Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, zahrňujúce aj Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu a Macedónsko.Napriek tomu, že Srby nepredstavovali v novom štáte väčšinu, boli zo všetkých národov populačne najsilnejší, a tak sa chopili vlády. Kráľ Alexander I. premenoval roku 1929 krajinu na Juhosláviu a rozdelil ju na 5 oblastí skôr podľa zemepisného než podľa etnického princípu. Tento pokus o vytvorenie spolupatričnosti a jednoty zlyhal, Juhoslávia ostala aj naďalejškriepiacou sa zmesou veľmi odlišných kultúr a kráľ bol roku 1934 zavraždený.
Cez druhú svetovú vojnu bola Juhoslávia okupovaná nemeckou armádou a rozdelená medzi Nemecko, Taliansko a Bulharsko. Od počiatku okupácie pronemeckí fašisti z katolíckeho Chorvátska masakrovali pravoslávnych Srbov a bosnianskych moslimov, ktorí následne zahájili partyzánsku vojnu proti chorvátskym ustašovcom a Nemcom. Nemci páchali ďalšie masakre ako odvetu za ozbrojené akcie roajalistických četnikov (bývalých vojakov juhoslovanskej kráľovskej armády) a komunistických partizánov vedených Titom. Spočiatku bojovali četnici a komunisti ako spojenci, no neskôr sa rozdelili a bojovali proti sebe, tak aj proti Nemcom. Korene nenávisti medzi Srbmi a Chorvátmi pochádzajú práve z tohoto obdobia rozsiahlych etnických čistiek.
KeĎ Červená armáda oslobodila roku 1944 Juhosláviu, bola už polovica územia pod kontorlou Titových partizánov. V roku 1945 bola vyhlásená Federatívna ľudová republika Juhoslávia a Tito sa stal jej ministerským predsedom. Sovietsky zväz vnímal Titove pokusy z konca 40. rokov o vytvorenie balkánskej federácie nezávislej na Sovietoch ako ohrozenie svojho vplyvu v oblasti. Zastavil Titovi hospodársku pomoc v domnienke, že tak privodí jeho pád. Pokus však nevyšiel. Juhoslávia postupovala vlastnou cestou a Tito zostal pri moci až do svojej smrti v roku 1980. Neotrasiteľnou autoritou držal na uzde etnické, náboženské a politické rozpory, ktoré vyjavila vojna, ale nedokázal ich odstrániť.
Prijatie novej ústavy roku 1974 bolo krokom ku kolektívnemu vedeniu zeme. Ustanovenie 9 člennej prezidentskej rady ( po jednom zástupcovi z šiestich republík a dvoch autonómnych oblastí v čele s Titom) však nedokázalo uspokojiť požiadavku Srbska po väčšom podiely na moci. Zavádzanie reforiem po Titovej smrti v roku 1980 bolo sťažené decentralizáciou. V 80. rokoch nebola Juhoslávia schopná platiť zahraničné dlhy, rástla inflácia a nezamestnanosť. Srbsko sa po nástupe Slobodana Miloševiča k moci roku 1987 snažilo uzurpovať stále viac právomocí a prostriedkov hlavne na úkor rozvinutejšieho Slovinska a Chorvátska. Roku 1990 sa rozpadol Zväz komunistov Juhoslávie a vznikla rada politických strán. V slobodných voľbách toho roku zvíťazila v Slovinsku, Chorvátsku, Bosne a Macedónsku opozícia, postkomunisti získali parlamentnú väčšinu len v Srbsku a Čiernej Hore. Parlamenty Chorvátska a Slovinska požadovali premenu Juhoslávie na konfederáciu, alebo voľný zväzok suverénnych štátov.

Srbsko reagovalo v obave o osud takmer 600 tisícovej srbskej menšiny v Chorvátsku a 1,3 miliónov Srbov v Bosne a Hercegovine, požiadavkom zmeny hraníc. Medzitým už prevažne srbské oblasti v Chorvátsku vyhlásili na základe referenda autonómiu. Slovinsko a Chorvátsko začali budovať vlastné ozbrojené sily a 25. júna 1991 vyhlásili parlamenty obidvoch republík nezávislosť svojich krajín. Juhoslovanská armáda neuspela proti Slovinsku, ale v Chorvátsku vypukla vojna - prvá v Európe po 46 rokoch a v plnej sile.
Rada krátkych prímerí nedokázala zastaviť rastúci príliv násilia. Intervancia OSN a mierové sily zaistili v januáry zjednanie formálnej dohody o prímerí medzi Srbskom a Chorvátskom. Nezabránilo sa však rozšíreniu občianskej vojny do susednej Bosny a Hercegoviny, ktorá bola vzhľadom na svoje etnické zloženie vždy považovaná za sud s prachom. Keď Bosna a Macedónsko oznámili, že majú v úmysle odtrhnúť sa od juhoslovanského štátu, zahájili bosnianski Srbi útoky na Sarajevo a Mostar. Za výdatnej pomoci srbsko-čiernohorskej Juhoslávie vyháňali a masakrovali civilné moslimské a chorvátske obyvateľstvo, znásilňovali moslimské ženy, ničili dediny a zakladali koncentračné tábory. Zrážky sa ale neskôr odohrávali aj medzi prirodzenými spojencami, bosnianskymi Moslimami a Chorvátmi. Na celom území Bosny a Hercegoviny dochádzalo plánovane k etnickým čistkám. Začiatkom roku 1993 bolo v Juhoslávii a okolitých krajinách takmer 3,5 milióna vojnových utečencov. V dobe uzavretia krehkého prímeria a stiahnutia ťažkých zbraní od zničeného Sarajeva na jar 1994 mali Srbi pod kontrolou asi 70 % bosnianskeho územia. V roku 1995 došlo k obnoveniu bojov ako na území Chorvátska, tak aj v Bosne.
© Andromeda

V novembri 1995 bola podpísaná Daytonská mierová zmluva, podľa ktorej zostala Bosna a Hercegovina jednotným štátom, pričom sa skladá z dvoch územných celkov: Federácie BiH (51%) a Republiky srbskej (49%). Do krajiny boli vyslané jednotky IFOR a SFOR, aby dohliadali na dodržiavanie mieru. Na jeseň 1996 sa konali prvé povojnové voľby. Chorvátsko dostalo späť Východné Slavónsko, ktoré bolo počas vojny obsadené Srbmi.
V roku 1999 vyústila kríza v Kosove až do zásahu Severoatlantickej aliancie na vojenskú i civilnú infraštruktúru, zároveň množstvo utečencov - najprv Albáncov, neskôr Srbov uniklo pred etnickým násilím do okolitých krajín, prípadne do Srbska. Následne nato vzrástlo napätie medzi etnikami v Macedónsku.

V súčasnosti sa situácia v každej z týchto krajín vracia pomaly do normálu, vlády sa chytajú prodemokratické sily, ľudia sa začínajú zaoberať svojou budúcnosťou. Nacionalizmus je na ústupe, avšak stále zakorenený v myslení tunajších ľudí. Výnimkou je Slovinsko, ktoré sa dalo na cestu reforiem a mohlo by byť príkladom aj pre niektoré stredoeurópske krajiny.

V prípade vášho bližšieho záujmu o problematiku odporúčam tieto knihy:
Ed Vulliami - Údobí pekla; J. W. Honig, N. Both - Srebrenica; Svetlana Broz - Dobří lidé v dobách zla; ?? - Sarajevo - táto kniha z vydavateľstva Mladá fronta mi chýba, stále ju zháňam; J. Dienstbier - Daň z krve